Elena Marcinková sa zaoberá renováciou slovenských krojov a ich výrobou, ale aj dekoráciami rôznych predmetov.
Viete, čo je na mojej práci najkrajšie?
Keď vidíte v očiach dieťaťa šťastie, že dostalo to, po čom túžilo, v tomto prípade to bol môj kroj.
Zachováva a udržuje tak tradície, ktoré sú v modernom svete také vzácne. Popritom sa venuje aj rôznym projektom s lokálnymi dedinkami, v spolupráci s nimi organizujú workshopy a ukážky aj pre mladých záujemcov a možno budúcich pokračovateľov tohto remesla.
Vďaka fondom sa jej podarilo postupne si otvoriť vlastný obchodík, kde si ľudia môžu kúpiť jej výrobky.
Už odmalička som strihala a šila na bábiky. Aj preto som sa vyučila za krajčírku a potom som si doplnila vzdelanie v odbore odevníctvo.
Strihanie a šitie je pre mňa nielen povolaním, ale aj koníčkom.
Keďže milujem folklór a ľudové umenie, mala som a mám priateľov medzi folkloristami.
Prosili ma o pomoc pri opravách rôznych krojových súčastí. Postupne som sa dostala aj k šitiu nových krojových dielov. Nebolo to však také jednoduché, ako to vyzerá teraz, keď o tom píšem. Veľa vecí som musela párať, aby som zistila, ako to mám strihať.
Po päťdesiatke som začala riešiť otázku: „Čo ďalej?“
Rozvedená žena, 50 za mnou, syn na strednej a ja na ÚPSVaR.
Trvalo mi rok, kým som sa odhodlala, že idem do toho.
Najzložitejšie otázky, ktoré som mala stále v hlave: „Ako začať? Z čoho financovať? Kde začať?“
Pýtala som sa na ÚPSVaR známych, hľadala na internete a skúšala som aj banky.
Keďže som bola dlhodobo nezamestnaná, vek nad 50 rokov, banky neprichádzali do úvahy.
Na ÚPSVaR mi poradili čo a ako.
Doma som si napísala podnikateľský plán. To, čo som chcela robiť a ako, sa písalo ľahko. Problém prišiel, keď som mala napísať finančný plán. Vtedy som začala rozmýšľať, či som sa rozhodla správne. No vedela som, čo CHCEM robiť, a nie, že to musím. A bolo rozhodnuté.
Po absolvovaní testov ma pozvali na obhajobu „MÔJHO“ podnikateľského plánu.
Viem, že sa opakujem, ale keď viete, čo chcete robiť a že to aj radi robíte, bolo to jednoduché. Všetko som zo seba „vysypala“ jedným dychom.
Najhoršie bolo čakanie. Dostanem peniaze, nedostanem?
No nesedela som doma. Keďže som mala podpísanú nájomnú zmluvu s mestom Detvou o nebytových priestoroch, tak som sadrovala, maľovala, umývala a upratovala za pomoci mojich najbližších.
Po podpísaní zmluvy, že mi schválili príspevok od ÚPSVaR na začatie podnikania, nastal kolotoč behania po úradoch. Popritom som doma strihala, šila a pripravovala sa na otvorenie môjho obchodíka Kaška.
Bolo toho veľa, ale nebanujem, že som sa do toho pustila.
Aj keď som skôr otvorila obchodík Kaška v Banskej Bystrici, ako sprevádzkovala dielňu v Detve. Obchodík Kaška sa postupne dostáva do podvedomia širokej verejnosti. Mám už prvé objednávky od folklórnych súborov, ale tiež od nadšencov folklóru. Začínajú chodiť aj ľudia, veľmi mi pomáha sociálna sieť a aj tam začínam mať prvé objednávky.
Prevádzku v Detve nemôžem ešte otvoriť, a to mi už volajú krajčírky, či aj niekoho zamestnám. Zamestnám, ale ešte to nejaký deň potrvá. Je to stará budova a je toho ešte veľa, čo treba doriešiť, ale zamestnanci Mestského úradu Detva mi pomáhajú, ako sa len dá, a vychádzajú mi v ústrety.
Či niečo ľutujem?
Možno som mala začať skôr, ktovie.
Všetko je tak, ako má byť.
No bez príspevku z ÚPSVaR by som to mala veľmi ťažké. Je pravda, mám aj pôžičky, ale všetko postupne splatím. Ja som šťastná a spokojná, hoci som v práci od rána do noci, ale robím to, čo milujem.
V rámci dobrej praxe s národnými projektami máme veľa krásnych príbehov, ktoré pracujú s poberateľmi z celého Slovenska. Či už sú to priami poberatelia, alebo organizácie a firmy, ktoré prostredníctvom týchto projektov pomáhajú ďalej rozvíjať našu spoločnosť.
Sledujte ďalšie príbehy na stránke https://www.ludskezdroje.gov.sk/dobra-prax#str-1
