Celkový vývoj postavenia ženy v stredoveku a novoveku pol popisovaný z hľadiska vyšších sociálnych tried. 19. storočie vnieslo do tohto stavu čerstvý vietor. Detailnejšie si to viete prečítať v predošlom článku https://www.ludskezdroje.gov.sk/rovnost-zien-a-muzov/rovnost-medzi-muzmi-a-zenami-v-casenovovek-a-slobodna-spolocnost-ako-taka
Zrušenie nevoľníctva, priemyselná revolúcia, rozmach Spojených štátov amerických, vznik ústav, hospodársky rozmach po napoleónskych vojnách a ďalšie skutočnosti, charakteristické pre devätnáste storočie , dali vzniknúť prvým spoločnostiam založených na občianskych princípoch. Predovšetkým v anglosaských krajinách. V tej dobe tiež vznikali moderné ženské hnutia, ktoré nachádzali oporu v stredných triedach a rovnako v robotníckej triede.
Prvým ženským hnutím, ktoré malo politický kontext a cieľ bolo združenie amerických žien, ktoré požadovalo rovnaké politické práva a rovnosť vo vzdelaní s mužmi. Prvou výraznejšou postavou rodiaceho sa ženského hnutia vo Francúzku bol Olympia de Gouges , ktorá predložila „deklaráciu ženských práv“, v ktorej bolo obsiahnuté približne toto: „ Národ a ľudstvo sa skladá z mužov a žien, preto je treba umožniť aj ženám aby sa podieľali na verejných veciach, pretože zákonodarstvo má byť vôľou celého národa. „
Spoločnosť na takéto zmýšľanie nebola očividne dosť vyzretá. Táto snaha nebola prijatá so žiadnym nadšením. Hnutie vedené pani de Gouges bolo potlačené a podobné spolky žien boli zakázané. V tej dobe sa vo Veľkej Británii objavuje ďalšia výrazná postava ženského hnutia, Mary Wollsttonecraftová ( 1759-1797). Zaoberala sa výchovou a vzdelávaním dievčat a jej najznámejšie dielo je „Obrana ženských práv“. Po absolvovaní základného vzdelania sa stala samoukom. Hoci žila pomerne krátko, stačila založiť školu a publikovať literárne kritiky, romány a eseje, v ktorých sa zaoberala prevažne vzdelávaním. V diele „Obrana ženských práv“ sú definované hlavné ciele a zložky hnutia emancipácie. Hoci v tomto období došlo k podstatnému uvoľňovaniu žien v spoločnosti, aj z ocenených diel uvedených autoriek vyplýva, že ich postavenie sa veľmi nezlepšilo a to ani v najdemokratickejšej zemi vtedajšej Európy- vo Veľkej Británii.
Ženy v tomto období mali oveľa menšie práva ako muži. Právnu subjektivitu dávalo žene jedine manželstvo a to len vtedy, ak sa muž a žena stali jediným subjektom – pod plnou mocou muža. Postavenie ženy nebolo však také zlé, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Mala napríklad právo na vdovský podiel do výšky jednej tretiny a jej manžel, ktorý bol správcom rodinného majetku vrátane manželkinho vena, to musel brať do úvahy. Manžel ručil za manželkine prípadné dlhy a tiež delikty, ktoré spáchala. Rovnako bol zo zákona povinný jej poskytovať živobytie. Napriek týmto zdanlivým výhodám bola situácia ženy z dnešného pohľadu dosť nepochopiteľná. Vydatá žena nesmela uzatvárať zmluvy. Iba ak v nepodstatných záležitostiach, bez prítomnosti manžela nemohla žalovať, ani byť obžalovaná, nemohla napísať závet, rozhodovať o svojom majetku, ani o pestúnstve svojich detí. V prípade škody nemala nárok na náhradu.
Takéto bolo formálne právne postavenie ženy, jej reálna situácia bola okolo roku 1815 diametrálne odlišná. V dobe búrlivých zmien 19. storočia nemohol mať tento systém ochranársko-utlačovateľskej právnej formy dlhé trvanie.
Vtedajšia spoločnosť pochopila, že diskriminácia žien brzdí jej vlastný vývoj a tak sa ženy navzdory predpisom začali stávať úspešnými podnikateľkami a uzatvárali pre seba výhodné predmanželské zmluvy. Podobne ako v Anglicku to bolo aj v USA, kde spoločenský vývoj tiež predbehol právne normy. V USA však jednotlivé štáty mali rozličné zákony, čo bolo ovplyvnené pôsobením španielskeho, francúzskeho či anglického vplyvu. V pôvodne anglických kolóniách – na severe a západe sa právne postavenie žien rýchlo zlepšilo, zatiaľ čo štáty Pensylvánie a New York prijali právne úpravy zlepšujúce postavenie ženy až v roku 1848.
Iná situácia bola napríklad vo Francúzku. Revolúcia z roku 1789 priniesla aj zmeny, ktoré postavenie žien zlepšili. Podarilo sa prijať zákon o rozvode, ktorý umožňoval manželský pár rozviesť, ak obidve strany súhlasili. Prijatý zákon mal dôsledok že do konca 18. storočia skončil rozvodom vo Francúzku každé 3. manželstvo. To dokladá aký bol tento zákon potrebný. A zákon o rozvode nebol jediným, v rokoch 1791 až 1794 bola vo Francúzku prijatá rada ďalších zákonov, ktoré ženu oslobodzovali.
Ale následne v roku 1799 všetky vrátane rozvodového zrušil Napoleon. Žena už nemohla požiadať o rozvod z dôvodu nevery, zatiaľ čo muž áno. Tým jediným prípadom kedy žena mohla požiadať o rozvod bolo, že si muž priviedol konkubínu priamo do domu. Zatiaľ čo manželka mohla byť za neveru potrestaná vezením od 3 mesiacov do 2 rokov, muž len zaplatil pokutu. V prípade vraždy manžela nemala manželka právo na obhajobu , ale muž mohol uviesť poľahčujúcu okolnosť. Čo sa týka majetku, bolo ženine zaobchádzanie s tým presne právne vymedzené. V politickej oblasti sa teda po revolúcii nedosiahlo žiadnych zmien.
V roku 1789 síce začali vznikať ženské kluby, ale už v roku 1793 boli všetky ich aktivity zrušené a Výbor pre verejné blaho ženám výslovne zakázal vstupovať do vlády, používať politické práva a združovať sa v kluboch. Po páde Napoleona a následnom nástupe Bourbonovskej dynastie politická línia proti ženám ešte zosilnela a tlaky spoločnosti stúpali k návratu patriarchálnej spoločnosti.
V zbytku Európy bola situácia veľmi podobná. Po krátkom období reforiem, kedy sa žena začala vymaňovať z klasického modelu patriarchálnej spoločnosti, nastal návrat k bývalému stavu vecí a niekedy sa to dokonca zhoršilo. Prínosom toho však bolo, že sa o tomto jave začalo hovoriť a bola zahájená všeobecná debata na túto tému.
V tomto období vznikajú diela ktoré podporujú emancipáciu žien napr. „Obhajoba ženských práv „ od Mary Wollstonecraftovej, ale aj diela ktoré boli fanaticky proti. K ráznym odporcom patrili z radu romantikov, napríklad Viktor Hugo, lord Byron, či Stendhal. Veľkým zástancom emancipácie bol John Stuart Mill , ktorý je autorom diela „Poddanstvo žien“, v ktorom vzťah vtedajšej spoločnosti k ženám silne kritizoval.
Devätnáste storočie bolo jednou z najvýznamnejších epoch v dejinách ľudstva. Obrovské hospodárske, spoločenské, technologické a demografické zmeny. Tieto zmeny podporili myšlienky, ktoré chápali slobodu ako nutnosť, bez ktorej vývoj spoločnosti nemôže pokračovať. Tradičné feudálne väzby boli v dôsledku priemyselnej revolúcie definitívne popretrhávané.
Industrializovaná spoločnosť zapríčinila nárast a rozvoj strednej triedy, ktorá získala väčší vplyv, postavenie a stala sa nositeľkou moci a bohatstva. Boli zrušené stredoveké cechy. Schopnosti, um, nadanie, ale aj vzdelávanie sa stávajú hlavnými kritériami pre získanie práce a úspešnej kariéry. Táto situácia sa odrazila aj na živote žien. Mnoho ich začalo študovať, stali sa významnými spisovateľkami, maliarkami, herečkami, podnikateľkami a vedeckými pracovníčkami. Ďalšie ženy sa zaujímali o politiku, dokázali sa v nej orientovať, ovplyvňovali voličov a podporovali jednotlivé strany. Devätnáste storočie prinieslo rozšírenie občianskych práv a slobôd, k čomu prispel vznik časopisov a novín, informujúcich občanov o dianí vo štáte a na svete. Pojem verejnosť sa začína chápať v modernom, dnešnom zmysle. Tak sa pripravila pôda pre následnú úplnú emancipáciu žien v 20. storočí.
